KSČM

(31.7.2011)

Vystúpenie predsedu KSS s. Jozefa Hrdličku na Celoslovenskom seminári k 90. výročiu vzniku KSČ

Vážení hostia, súdružky súdruhovia, milí priatelia! 

 

     V úvode mi dovoľte povedať základnú myšlienku od ktorej sa chcem odraziť pre  toto moje vystúpenie: Keď Karol Marx a Fridrich Engels v novembri 1847 napísali Manifest KS ako všeobecný teoretický a praktický program určený pre verejnosť k tomu, aby proletariát strhol svoje okovy predvídali, že tento boj za svoje práva nebude jednoduchý a ľahký pre komunistické strany. V závere hovoria, že Komunisti podporujú každé revolučné hnutie proti kapitalistickým spoločenským pomerom a neboja sa so svojimi myšlienkami vystupovať na verejnosti. 

     Keď som sa zamýšľal nad tým o čom v mojom vystúpení hovoriť na dnešnom semináry, stál som pred otázkou, akú koncepciu zvoliť? Do popredia vystupovali dve základné hľadiska o ktoré sa chcem oprieť:

1.       Historické podmienky vzniku KSČ, ako nevyhnutnej hybnej sily v boji proti kapitálu – teda kapitalizmu,

2.       Vývoj KSČ v rôznych historických etapách, alebo úspechy a pády KSČ od jej vzniku do súčasnosti a čiastočne naznačiť aj ich príčiny.

 

   Teda prejdem k historickým podmienkam vzniku KSČ.

Napriek porážke Parížskej komúny v roku 1871 sa robotnícke hnutie začalo rozrastať začali vznikať početné robotnícke strany a za cieľ si zvolili boj o získanie volebného práva, zrovnoprávnenie žien, skrátenie pracovného času na 10 hodín denne a zákaz vykorisťovania detí. Začali vznikať sociálne – demokratické strany vo vnútri ktorých vznikal boj marxistickej lavice a revizionistickej pravice, ktorý trval až do 20. rokov 20. storočia. V tomto období začala ľavica vytvárať komunistické strany. Výnimkou bolo Rusko tu sa v roku 1903 sociálna demokracia rozdelila na menševikov a boľševikov. Na čele boľševikov stál V. I. Lenin, ktorý sa sám považoval za „ortodoxného marxistu“, ale nie za zakladateľa jeho nejakej zdokonalenej formy, autorom pojmu leninizmus bol až po jeho smrti J. V. Stalin. Za nepochybný Leninov prínos do marxistickej teórie možno považovať jeho analýzu imperializmu, ako nového štádia kapitalizmu. Kde okrem iného hovorí, že aj v období monopolistického kapitalizmu sa za istú dobu musia prejavovať hospodárske krízy a keďže vplyv monopolov presahuje hranice štátov, budú nevyhnutné vojny za znovurozdelenie sveta a sfér vplyvu na iné štáty.

Správnosť tejto teórie potvrdili vojny medzi štátmi, no najmä I. svetová vojna. Prvá svetová vojna okrem iného priniesla aj rozpad Rakúska – Uhorska. Prvá ČSR vzniká na základe zjednotenia bratských slovanských národov, aj keď prezident Masaryk a oficiálne vedenie štátu hovorí o československom národe národnostná otázka teda nebola ani formálne dôsledne riešená. V decembri 1918 sa slovenský sociálni demokrati rozhodli začleniť sa do Československej sociálne - demokratickej strany. Aj tu sa postupne polarizuje ľavé a pravé krídlo SD. V júni 1919 sa konali obecné voľby, kde sociálne demokratické strany získali 47% hlasov, no ani účasť vo vláde nedokázala presadiť nič pozitívne.

 

 A tak už v decembri 1919 sa konala prvá samostatná konferencia ľavice, no išlo  o „stranu v strane“ a tak zachovanie SDS.

 

            Rozhodujúcou udalosťou ktorá uzavrela dovtedajší sociálnodemokratický vývoj ľavice v ČSR bol decembrový  generálny štrajk v roku 1920. Príčinou jeho vyhlásenia bolo násilné obsadenie sídla ľavice Lidového domu v Prahe ozbrojenými zložkami  dňa 9. decembra 1920. Prácu zastavilo približne milión priemyselných a poľnohospodárskych robotníkov.

            Treba zdôrazniť, že perzekúcie zo strany vládnej moci nemali do tej doby obdoby. Bolo zatknutých okolo 3000 demonštrantov, 13 ľudí bolo zastrelených. Doposiaľ sa nikto pozostalým neospravedlnil a ani ich nikto neodškodnil.

            Decembrový generálny štrajk možno považovať za najväčší politický a sociálny zápas proletariátu v prvej ČSR. Bol taktiež impulzom ku konštituovaniu radikálnej ľavice.

            Od začiatku roku 1921 začal vlastný proces vytvárania komunistickej strany.

Prechod ľavice z pozícií opozičných na skutočne revolučné nebol vôbec jednoduchý. Výrazne ho ovplyvnili Leninove myšlienky o potrebe vytvárať revolučné strany nového typu a taktiež rokovanie II. kongresu Komunistickej internacionály a jeho 21 podmienok pre vstup do Kominterny.

 

Východiskovým krokom pre vznik KSČ v slovenských podmienkach, ktorý ovplyvnil tento proces aj v celej ČSR  bol zjazd marxistickej  ľavice v januári 1921 v Ľubochni, ktorý sa prihlásil k 21  podmienkam členstva v Komunistickej internacionále s výhradou zmeny názvu strany.

 

Ustanovujúci zjazd KSČ sa konal 14. – 16. mája 1921 v Prahe – Karlíne. Zjazd sa vyjadril za pristúpenie ku Komunistickej internacionále  a v júni 1921 bola do nej  KSČ prijatá.  Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že bolo čiastočnou chybou KSČ pri jej vzniku, že prevzala od sociálnych demokratov koncepciu „československého národa“, ktorá bola riešená na V. kongrese Komunistickej internacionály v roku 1924, ktorý prijal rezolúciu, ktorá uznávala právo slovenského národa na sebaurčenie.

Ak si dnes pripomíname vznik KSČ, myslím, že je vhodné pripomenúť pamätné slová Bohumíra Šmerala ktorými končil svoj hlavný referát práve na ustanovujúcom zjazde : „ Jsme předvoj nového života. Tvoříce nové poměry, chceme tvořit také nové lidi.“

 

 

     (Porážka robotníckeho hnutia v Nemecku v roku 1923 spôsobila, že vodcovia boľševikov v Rusku začali zdôrazňovať nutnosť boja proti zradcovskej sociálnej demokracii. Zároveň sa začala presadzovať koncepcia boľševizácie komunistických strán. Boli tu dve základné príčiny, že svetová socialistická revolúcia nevypukla a zostrovali sa vnútorné rozpory v ÚV Komunistickej strany (boľševikov) Ruska, keď Stalin likvidoval opozíciu. Bolo nastolené heslo „ruskí boľševici ako vzor“ čo malo znamenať, aby sa ostatné KS vzdali pokusov o vlastnú cestu k socializmu.)

 

Najdôležitejším odkazom vzniku KSČ v roku 1921 pre súčasnosť je objektívna nutnosť existencie principiálnej komunistickej strany, ktorá sa dokáže na jednej strane výrazne osamostatniť, alebo vyhraniť no paralelne s tým aj spolupracovať. Nemôže však nikdy prejsť na pozície sociálnej demokracie, ktorá hlása reformy, ale zároveň súhlasí so zriadením kapitalistického štátu a čiastočne sa podieľa aj na jeho riadení. Toto môže byť cesta vývoja a pomoci pracujúcim v súčasnosti nie však cieľ Komunistickej strany.

 

       Teraz pár slov k vývoju KSČ v rôznych historických etapách.

 

Zodpovedné politické sily, alebo vedenie KSČ sa dopúšťali v rôznych etapách vývoja aj chýb a omylov z dnešného pohľadu. No je potrebné vidieť, že mimoriadne krvavé a ničivé konflikty, ktoré vyvolal imperializmus a fašizmus zužovali priestor pre snahy rozvinúť nový systém na jeho vlastných princípoch a základoch. Podľa Marxa v revolučných dobách zvratov jednej formácie v druhú platí, že formy a spôsoby boja určuje trieda odchádzajúca z javiska dejín. Nepopierame, že došlo k chybám i omylom a v jednotlivých prípadoch došlo aj k porušeniu vtedajších zákonov. Dialo sa tak vo veľmi zložitých situáciách a tak si je možné len veľmi ťažko predstaviť vývoj bez omylov. Aj keď je potrebné povedať že tieto omyly boli vždy pochybením jednotlivca, či skupiny ľudí - nie však systému.

 

Pod vplyvom Juraja Dimitrova na VII. kongrese KI bola uznaná nevyhnutnosť spolupráce komunistov s protifašistickými silami a bola prijatá koncepcia „ľudového frontu“ čo malo vplyv aj na Československých komunistov. Po rozbití Československa, toto malo bezprostredný vplyv aj na KSS v organizovaní boja proti fašizmu, ktorý nakoniec na Slovensku viedol k vypuknutiu SNP, kde si komunisti splnili svoju úlohu veľmi zodpovedne.

 

Dnes môžeme skonštatovať, že v najťažšom a najtragickejšom období histórie Československa, v národno-oslobodeneckom boji proti nacistickým a fašistickým okupantom, za národnú existenciu, za demokraciu za všeľudské ciele KSČ plne obstála. Nepochybne správna,  ba dokonca majstrovsky zvládnutá bola línia spojenia boja za národné a sociálne oslobodenie, orientácia odbojového hnutia v širokom národnom fronte i spojenectvo so Sovietskym zväzom.

V rokoch II. svetovej vojny bola KSČ a samozrejme aj  KSS najviac prenasledovanou silou. Pritom preukázala veľkú životaschopnosť. Obeť tú najvyššiu, svoje životy prinieslo viac ako 25 000 komunistov v celom Československu. 

Je zločinom proti histórií a pravde, že antikomunisti dnes nepriznávajú a zamlčujú komunistom ich zásluhy  v národno-slobodzovaciom boji, rovnako tak ako popierajú rozhodujúci podiel Sovietskeho zväzu na porážke nacizmu a uskutočňujú najrôznejšie deformácie odboja a II. svetovej vojny.

 

Po tvrdých skúsenostiach s prvou, buržoáznou republikou , mníchovskou zradou a nacizmom a fašizmom prišla a vyzrela v našich národoch požiadavka na budovanie nových pomerov v ČSR. KSČ  vedená Gottwaldom dokázala vytvoriť reálny program národnej a demokratickej  revolúcie – Košický vládny program a zjednotiť na jeho platforme robotníkov, roľníkov, stredné vrstvy i demokratickú časť buržoázie.

 

V povojnových rokoch začala KSČ pod vplyvom medzinárodnej i vnútropolitickej situácií realizovať svoju strategicko-taktickú líniu prerastania národnej a demokratickej revolúcie v revolúciu socialistickú. Víťazstvo pracujúcich vo februári 1948 otvorilo cestu k budovaniu prvej historickej formy socializmu v Československu.  Február 1948 nebol politickým pučom komunistov,  išlo o skutočné vystúpenie pracujúcich proti systému a na podporu politiky komunistov.

 

            Je potrebné si uvedomiť, že začiatky socialistickej výstavby prebiehali vo veľmi zložitej medzinárodnej situácie, kedy hrozilo, že  studená vojna prerastie do skutočnej vojny.  Kapitalistické štáty realizovali permanentný organizovaný a dôsledne koordinovaný nátlak proti socializmus budujúcim krajinám.  Realizovali hospodársku blokádu a rôzne  teroristické a psychologické  akcie za využívania výzvedných služieb, agentov a podobne.

            Je proti zdravému rozumu, že nepriatelia socialistického štátu, rozvracači a sabotéri sú dnes oslavovaný a dokonca majú biť aj odškodňovaný ako účastníci protikomunistického (tretieho) odboja.

 

            Vážení prítomný,

 

dnes je i príležitosť povedať, že predovšetkým  pod vplyvom zložitosti medzinárodnej situácie v 40. a predovšetkým 50. rokov minulého storočia bola realizovaná politika strany ktorá má i svoje temné stránky.

            Išlo o zložité obdobie plné problémov i mnohých neúspechov. Treba povedať, že popri skutočných triednych nepriateľov boli postihnutý aj ľudia dezorientovaný  a aj nevinný. KS sa neskôr sama snažila neoprávnené postupy napraviť aj keď treba priznať, že rehabilitácie  prebiehali pomaly a nedôsledne. Treba zdôrazniť, že KSČ a rovnako tak i dnešná KSS sa politické procesy niekoľkokrát verejne ospravedlnila.

 

            Otvorene musíme povedať, že politické procesy boli v rozpore s humanistickým charakterom socializmu a poškodili naše hnutie na mnoho rokov, no v žiadnom prípade neboli podstatou budovania socializmu.

 

            Výstavba socializmu kládla pred stranu úplne nové nároky na riadiace a organizátorské úlohy na ktoré nebola strana a ani nemohla byť pripravená. Neúmerný rast členov strany po februári 1948 znamenal do značnej miery pokles jej kvality. Vzrástal aj aparát strany ktorý postupne zrástal s aparátom štátu a riešil jeho úlohy. Taktiež bol v danej dobe preceňovaný stupeň dosiahnutého vývoja mnohokrát boli vyhlasované nereálne ciele.

 

K značným omylom patrí určite aj  akási násilná ateizácia  v rámci ideologickej práce KSČ. Naučili sme ľudí k akejsi dvojtvárnosti. Na jednej strane sme cirkev platili zo štátnych peňazí, bola dotovaná ako školy štátom a náboženstvo prebiehalo bezplatne v základných školách a na druhej strane sme vyžadovali, aby uvedomelý občan bol ateista, aby sa držal zásady tzv. morálneho kódexu budovateľa komunizmu. Možno i túto otázku bolo potrebné riešiť citlivejšie, najmä na našom kresťanskom Slovensku.

 

            Neriešenie narastajúcich  krízových javov v spoločnosti viedol k značnej pasivite ľudí a otváral cestu pre narastanie kontrarevolučných síl. Touto veľmi tvrdou cestou prešla KSČ koncom 60. rokov. Musíme dnes priznať, že sa strane v mnohých smeroch nepodarilo  úspešne zvládnuť ani prekonávanie krízového vývoja v strane a štáte. Nediferencované uplatňovanie represívnych opatrení dotlačilo mnohých ľudí pod vplyv protisocialistických síl. 

   

V týchto zovšeobecnených poznatkoch si treba  priznať aj fakt, že náš štát a KSČ nemali mnohokrát skúsených odborníkov na riadenie ekonomiky, politiky, plánovania štátu a tak sa skúsenosti zo Sovietskeho zväzu začali niekedy dogmaticky presadzovať aj u nás, bez ohľadu na vlastné podmienky vývoja.

Napriek všetkým problémom, nedostatkom i omylom boli obrovské úspech v prospech väčšiny ľudí. Počas budovania socializmu v ČSR došlo k veľkému rozvoju priemyslu a spolu s ním i k zmenšovaniu rozdielov sociálnych i regionálnych medzi mestom i vidiekom. Industrializácia Slovenska  a vyrovnávanie rozdielov medzi Českom a Slovenskom boli svetovou raritou.

 

Za socializmu bol vybudovaný rozsiahly sociálny systém, zdravotníctvo  a školstvo boli bezplatné. Realizovala sa  rozsiahla a  dostupná  bytová výstavba. Bola zlikvidovaná nezamestnanosť a chudoba. Realitou bol aj vyspelý a dostupný kultúrny a športový systém. Na toto všetko môžeme dnes už len neuveriteľne spomínať.       

Napriek mnohým zložitostiam a problémom pri kolektivizácií ktorá bola žiaľ mnohokrát necitlivá a násilná  k maloroľníkom a k vidieku ako takému sa podarilo vybudovať moderné a výkonné poľnohospodárstvo ktoré zaručovalo ČSR potravinovú sebestačnosť.  

Komunisti presadzovali vlastníctvo výrobných prostriedkov skupinové, družstevné,  štátne, socialistické, celospoločenské. Na pluralite vlastníckych foriem (vrátane živnostenského a malovýrobného podnikania) stavajú slovenský komunisti aj svoj súčasný program.

 

            Pri hodnotení minulého socializmu treba povedať že  dokázal pozitívne pôsobiť aj za hranicami svojej „zóny“. Vplyv socialistického tábora bol určujúci aj pre sociálne postavenie pracujúcich v kapitalistickom svete a blokoval agresivitu kapitalizmu ktorá sa naopak za posledných dvadsať rokov výrazne stupňuje.

 

Vážení prítomní,        

 

nebudeme však len nostalgicky spomínať čo sa nám podarilo a čo nie, ale je potrebné sa zamyslieť najmä nad tým, že celé generácie vyrastali v tejto spoločnosti a napriek tomu chceli zmenu, ktorá nakoniec vrátila dejiny našej spoločnosti späť ku kapitalizmu.

 

Celá rada obyčajných účastníkov týchto zápasov obetovala presadeniu ušľachtilých cieľov nielen svoje osobné pohodlie a zdravie, ale mnohí i svoj vlastný život. KSS sa nehodlá vzdať ničoho z toho čo ich k tejto aktivite motivovalo. Nehodláme sa vzdať tradícii boja za sociálnu spravodlivosť, za národnú nezávislosť, za medzinárodnú solidaritu vykorisťovaných, zbedačovaných a utláčaných ľudí.

Nemožno zabudnúť ani na znovu založenie KSS po jej premenovaní a rozpade po roku 89, kedy sme sa znovu obracali na bývalých funkcionárov a členov strany, ktorí neprešli do SDĽ, aby pomohli KSS znovu sa postaviť na nohy. Od znovu založenia roku 1992 prešla KSS takmer 20. ročnú cestu, cestu postupného vzrastu, ale aj pádov. Bolo to obdobie veľkého nadšenia, vzájomnej dôvery, veľkého priateľstva medzi členmi a funkcionármi strany. No na strane druhej to bolo aj obdobie veľkých intríg, špinavej zákulisnej politiky a zákernosti čo do určitej miery zvnútra rozkladalo našu stranu.

Použijem slová VI. zjazdu KSS v Prešove: Pohľadom do našej nedávnej minulosti a po spájaní mnohých súvislosti i faktov, sa pred nami vytvára obraz veľkej snahy skutočných a obetavých komunistov, obnoviť KSS ako nechcené dieťa na našej politickej scéne. No vytvára sa aj obraz veľkej snahy kontrolovať, ba dostať pod kontrolu novú stranu komunistov, a to práve v období keď boli všetky predpoklady pre jej rozlet, pre rast jej vplyvu, ba dokonca predpoklady na reálne ovplyvňovanie výkonnej moci štátu v prospech občanov. No musíme si priznať, že sa nám nepodarilo presvedčiť občana, voliča, že chceme zmeny, ktoré oslobodzujú prácu a sú v prospech všetkých občanov nielen politickej špičky, zbohatlíkov a rozkrádačov či špekulantov. Náš VII. zjazd KSS ukázal, že je potrebné aktualizovať postup a nie hľadať nepriateľa vo vnútri strany, ale hľadať cesty, ako opäť získať voliča, aby sme mohli naplňovať cesty nášho postupu vpred.     

KSS považuje princípy, z ktorých naše hnutie vzniklo za jednu z foriem v ktorej už po storočia prebieha zápas proti konzervatívnym, spiatočníckym silám, ktoré sa vždy snažili potlačovať snahy o pokrok. Naša strana vystupuje za naplnenie potrieb a túžob väčšiny spoločnosti. Chceme dosiahnuť vznik alternatívneho socialistického a komunistického systému a pomôcť všetkým proti kapitalistickým silám odložiť prežitý systém na smetisko dejín. Toto je však možné dosiahnuť len formovaním širokého demokratického hnutia, schopného spájať rozmanité postoje a záujmy ľudu. Každé iné zriadenie ako kapitalistické je sto ráz spravodlivejšie aj keď nie je dokonalé.

Dnes keď v celej Európe, ale aj Severnej Afrike postupne vznikajú sociálne nepokoje je vidieť, že obyčajní pracujúci nie sú spokojní s vývojom ich spoločnosti. Do čela týchto hnutí sa však stavajú ľudia apolitickí, alebo odboroví predáci ktorí, chcú len ústupky v sociálnej oblasti, ale nie zmeniť systém. Preto ich snaha je spravidla neúčinná ba dokonca potlačená vládnymi kruhmi štátu. USA sa beztrestne stali svetovým žandárom a roznášajú tzv. demokraciu Amerického typu do celého sveta. Kapitalizmus dnes znamená ekonomické podriadenie sa imperializmu a teda zabrzdenie ekonomického rozvoja slabších či menej rozvinutých a menších krajín. Ak to nejde dobrovoľne, ako u nás, tak sa problém a neposlušnosť rieši vojnovým konfliktom a naháňaním rôznych bosoriek či „neposlušných vodcov“, aby sa vychádzalo z krízy vojnou, tak ako to potvrdzuje história vývoja celého ľudstva.   

 

V závere mi dovoľte položiť si otázku, prečo byť dnes členom KSS a teda komunistom?

-          Jedine KS, napriek dejinnému zvratu v našej spoločnosti si za cieľ kladie zmeniť podstatu vykorisťovania a nastolenie sociálne spravodlivej spoločnosti. Práve 90. výročie vzniku KSČ by nás malo viesť k tomu, aby sme si pripomenuli potrebu zodpovedného hodnotenia miesta nášho hnutia v našej spoločnosti,  

-          jedine členovia KS poznajú obecnú prospešnosť riešenia a všeobecné východiska z danej situácie našej spoločnosti. Máme jasné ciele, ale aj cesty riešenia súčasnej neľahkej situácie sa rôznia preto cestu nám môžu prevziať rétorikou v predvolebných kampaniach, ale náš cieľ nie,

-          my komunisti poznáme tiež dôvody konečného neúspechu prvej historickej formy socializmu, ktorý vyústil v kontrarevolučný prevrat. Rozpornosť procesu budovania socializmu  v posledných rokoch jeho existencie a potom zostrovanie sociálnych, ideologických a politických konfliktov nielen v spoločnosti, ale aj vo vnútri KS nám ukázali cestu budúceho budovania beztriednej spoločnosti,

-          jedine komunisti sa môžu stať zárukou, že spoločnosť vyvedú z marasu ekonomických, hospodárskych kríz a politického chaosu súčasného imperialistického sveta. Sveta plného zbedačovania, potláčania základných ľudských práv a dôstojnosti tých najchudobnejších.

 

              Celkom na záver mi dovoľte vysloviť presvedčenie: že my komunisti nielen veríme, ale aj naplníme svoje historické poslanie, že KSS si vybojuje svojou prácou postavenie v dnešnej kapitalistickej spoločnosti, ktoré jej právom náleží pri vedení robotníckej triedy, pracujúcich, zamestnancov, živnostníkov, ale aj skutočnej spodiny našej spoločnosti. Som presvedčený, že naplníme víziu nekapitalistickej vo výhľade socialistickej a komunistickej spoločnosti, to nie je vzdialená perspektíva, ale naliehavá potreba. K tomu nám všetkým želám veľa úspechov.

Ďakujem za pozornosť.

 

 

Poznámka:

 

Pri koncipovaní uvedeného vystúpenia  sa vychádzalo z viacerých prác historikov venujúcich sa uvedenému historickému obdobiu. V texte sú priamo použité aj  niektoré ich formulácie.